Vedieť pravdu o minulosti svojho národa
Históriu píšu víťazi.
My sme byli v 17. storočí, vinou svojej nesvornosti porazení, elita národa vybitá či prinútená k emigrácii a naše krajiny boli na tri storočia ovládnuté svojimi susedmi.
Už z tejto vcelku známej skutočnosti sa dá vyvodiť, že veľa v našej minulosti bolo inak než ako nám bolo a doteraz je predkladané a ako tomu ku svojej vlastnej škode veríme i my.
Domnievame sa napríklad, že sme a vždy sme byli malým, bezvýznamným národom, ktorý bol v zrovnaní so svojimi susedmi skôr na nižšej úrovni. To je ale verzia víťazov. Uveďme si tu niektoré fakty, ktoré do tohto obrazu príliš nezapadajú.
Československé légie ako jediné dokázali úspešne vzdorovať presile boľševických armád a na niekoľko rokov udržať pod kontrolou značnú časť ruského územia. Turci, ktorí po pól tisícročia smrteľne ohrozovali Európu, byli zastavení za významného prispenia nášho národa, ktorí po viac ako 200 rokov niesli hlavnú tiaž boja proti tureckému nebezpečenstvu. V dobe husitských vojen sme dokázali zvíťaziť nad armádami celej Európy a navzdory teda všemocnej katolíckej cirkvi sme sa stali prvou protestantskou krajinou. Za vlády cisára Karola IV. a niektorých Přemyslovcov patrilo české kráľovstvo medzi najvýznamnejšie európske štáty a viackrát sa na našom území rozhodovalo o osudoch Európy.
A ešte skôr, kam už národné povedomie takmer nedosahuje, za dôb Veľkej Moravy a Samovej ríše sme boli miestnou veľmocou, ktorá dokázala opakovane rozbiť najväčšiu vojenskú silu vtedajšej Európy – armádu Frankov. Drvivá porážka, ktorú Frankovia utrpeli u Wogastisburgu a po ktorej sa pól storočia neodvážili vstúpiť na slovanské územie, nemohla byť dielom nejakého malého, len pred nedávnom sa tu usídleného kmeňa.
Tvrdenie, že naši predkovia osídlili toto územie až v piatom storočí nášho letopočtu, v dobe sťahovania národov, je verzia germánskych dejepiscov a je to pravda jen čiastočná. V piatom storočí do strednej Európy dorazili bojové kmene Čechov a Poliakov, ktorí neskôr zohrali významnú úlohu pri zadržovaní germánskeho náporu. Prvá, oveľa početnejšia vlna slovanského osídlenia však prebehla už pred rokom 1000 pred n. l. Tento priateľský, mierumilovný ľud vyrúbal pralesy, vysušil močariská a premenil ich v úrodné polia a pastviny. V priebehu storočí postavil množstvo osád, hradísk. Vždy s otvorenou náručou prijímal prichádzajúcich a vždy tvoril na našom území väčšinu (i v dobe príchodu Keltov a Germánov). Ich sídla sa rozkladali na území od Álp až k Čiernemu moru, od Baltiku až po Jadran.
Dokladom toho, ako veľká bola oblasť osídlená našimi predkami a dorozumievajúcou sa staroslovenčinou je i fakt, že kresťania Cyril a Metod, ktorí prišli z oblasti dnešného Grécka, sa bez problémov dorozumeli s miestnym obyvateľstvom. Pôvodným náboženstvom tohto národa bol brahmanizmus (odnož hinduizmu), z ktorých bohov a bohýň časom povstal slovanský panteón v čele s Perúnom. Naši predkovia mali vo veľkej úcte stromy (lipy), studničky a pramene, verili v existenciu prírodných bytostí (víl, rusaliek, škriatkov atd.)s nimi spätých. Prajazykom, ktorým sa dorozumievali pred odchodom zo svojej dávnej vlasti, ležiacej niekde na území dnešného Iránu, bol sanskrt. Sanskrtská veta „Kavajó dhané lubjanti“, tj. Speváci milujú dary, vcelku jasne ukazuje na príbuznosť so staroslovenčinou. Z oblasti Iránu si tiež priniesli symbol leva, ktorý je dodnes súčasťou nášho štátneho znaku. Tento národ sa po dlhú dobu riadil príkazmi svojich náboženských textov, z ktorých jeden z hlavných bol Ahinsa (nenásilie, neubližovanie). V dôsledku toho sa staval častým cieľom agresie výbojných národov. Rimania boli nazývaní „Ethné megalá“ (preveľký národ). Existujú o tom početné záznamy v rímskych letopisoch a kronikách a bol tým národom, ktorý zastavil rímsku expanziu za Dunaj. Po dlhú dobu nebol centrálne riadený a vojensky organizovaný a pri napadnutí, sa bránil udatne, ale nevojensky.
Až po páde Ríma, pod narastajúcim sa tlakom Frankov (slovo Frank vzniklo od staroslovienskeho wranken, tj. vrahovia) vytvorili centrálne riadené štátne útvary (Samova ríša a Veľká Morava). Ich vyspelosť dokumentujú i dochované zápisky arabských kupcov z 9. storočia., ktorí aj keď precestovali celý vtedajší známy svet aj byzantské veľkomestá, stáli v úžase pred sídlom kráľa Svätopluka a nazvali ho „Doposiaľ nikdy nevídaným hradom“. Skutočnosť, že tak málo vieme o Veľkej Morave i o tom, čo bolo predtým, má niekoľko príčin. Jednou z nich je i stavebný materiál používaný našimi predkami. Väčšinu svojich stavieb vytvorili z dreva, ktorého bolo na našom území vždy nadbytok, a z tehál z nepálenej hliny. I vplyvom tejto skutočnosti bol rozsah skazy spôsobený Maďarmi po páde Veľkej Moravy obrovský. Popolom ľahla väčšina sídiel, hradísk, chrámov a spolu s nimi i všetko ostatné. Ďalšou príčinou je nezáujem vládcov nástupnických štátov o pravdivú interpretáciu minulosti. A tak dnes vieme o Veľkej Morave menej než o vzdialených ríšach zaniknutých pred viacero tisícročiami.
Po páde Veľkej Moravy vojsko českého kniežaťa obsadilo malú časť územia zaniknutej ríše. Zostatok bol postupne ponemčený, pomaďarčený… Je dokázateľné, že ešte za vlády Karola IV. existovali na severozápade od našich hraníc dve slovanské kráľovstvá (Horní a Dolní Lužice), že prinajmenšom polovica dnešného Rakúska, ktoré v stredoveku patrilo ku krajinám českej koruny , hovorila slovansky, že i časti Bavorska boli v tej dobe ešte obývané Slovanmi. Tiež na území dnešného Maďarska, cez tvrdú maďarizáciu, existovali ešte v 19. a hlavne v 18. storočí slovansky hovoriace dediny. Maďari, keď sa s dovolením vládcov Veľkej Moravy usídlili v Panónii, boli kočovným mongolským kmeňom. Od svojich hostiteľov sa naučili remeslám, poľnohospodárstvu aj všetkému ostatnému. Odvďačili sa tím, že keď väčšina bojaschopných mužov hájila západné hranice pred ďalším nájazdom Frankov, napadli svojich hostiteľov od chrbta a tým spôsobili zánik ríše. To, že dnes vypadajú ako Európania a nie ako Mongoli, je vďaka skutočnosti, že do seba v priebehu stáročí prijali väčšinu slovanských génov (dnes majú Maďari 70 – 80% slovanskú krv).
Morava si po dlhú dobu udržovala, vedľa značnej miery samostatnosť, jazykovú, zvykovú a povahovú odlišnosť od Čiech, ktorá doznieva ešte i dnes. Jazyk Moravanov a Slovákov si bol po dlhú dobu veľmi blízky, pretože vychádzal zo spoločného základu – staroslovienčiny. Staročeština zase mala veľa spoločných rysov so staropoľštinou. Dnes už jen málo z nás vie, že sme Slováci so Slovincami, Čechmi, Slezanmi (i poľskými) jedným z posledných zostatkov kedysi veľkého, vyspelého, bohatého národa. To, čo sa dialo po dlhé storočia, kedy k nám prichádzajúci cudzinci brali náš majetok, pôdu, ženy, sa v modernej podobe robí i dnes.
Nášmu národu dokonca hrozí, že klesne na ešte nižšiu úroveň, než je úroveň niekdajších agresorov, ktorí ho o toľko pripravili. Po roku 1989 sme sa dôverčivo otvorili svetu. Dravé a bezohľadné zahraničné firmy, banky i jednotlivci, ktorých hlavným cieľom bolo odtrhnúť čo najviac, sa vrhli na našu zem. Vtedajší politickí vodcovia im v tom nielenže nebránili, ale dokonca ich povzbudzovali (V. Klaus: „Jen víc takových Kožených“) a asistovali im. Výsledok je pre nás takmer tragický. Žijeme v krajine, kde nám toho už veľa nepatrí. Úžera a prostitúcia už začínajú byť prezentované ako normálny spôsob podnikania. Prešibanosť už má prednosť pred poctivosťou, priekupníctvo pred pracovitosťou. Kto zastaví tento úpadok? Duša národa volá o pomoc. Nenechajme ju zahynúť!