Spoveď sadistického vraha
O zločincoch a neuveriteľne krutých vrahoch - bratoch Mašínovcoch a Paumerovi už bolo publikovaných na našich stránkach niekoľko odsudzujúcich článkov a našim čitateľom sú fakty o týchto ľudských netvoroch viac-menej známe. Ich cesta za tzv. slobodou je posiata mŕtvolami a pokropená krvou nevinných ľudí. Ani po rokoch sa v nich nepohlo svedomie, neprejavili ani náznak ľútosti nad svojimi obeťami a ich pozostalými. Prečo aj? Veď za svoju krutosť a cynizmus sú týmto poriadkom – kapitalizmom (ktorý je rovnako zločinecký ako oni) glorifikovaní a za sprosté vraždy dostávajú štátne vyznamenania! . Jeden z nich, Milan Paumer, si dovolil pred niekoľkými rokmi zarážajúcu drzosť, priam sadistický skutok, keď sa vybral „besedovať“ (samozrejme pod ochranou moci tohto zvráteného systému) do Čelákovic, kde žijú pozostalí strážmajstra Honzátka. Arogantne a ľahostajne sa pritom pozeral na sestru zavraždeného strážmajstra a jeho dve deti. Honzátka totiž omámeného chloroformom a spútaného na okrsku Bezpečnosti práve v Čelákoviciach chladnokrvne podrezali aby sa zmocnili zbraní, ktorými sa chceli prestrieľať na západ. . Tento vyvrheľ ľudskej spoločnosti s veľkou ochotou a bez zábran potom rozprával o svojej krvavej trestnej činnosti. Na otázku, či sa bratia Mašínovci a on cítia vinní lakonický odpovedal: „A prečo by sme sa mali cítiť vinnými. Bola to vojna a oni boli obete, to sa stáva.“ Na ďalšiu otázku, či sa nepokúsili o atentát na niektorého z predstaviteľov komunistickej strany odpovedal, že o tom ani neuvažovali. Že vraj jediné čo chceli, bolo za každú cenu získať zbrane a peniaze a prestrieľať sa na západ a vstúpiť do americkej armády. To sa im tiež podarilo a všetci traja sa stali dobrovoľnými zabijakmi v agresívnej vojne USA proti KĽDR. . S otrasnými podrobnosťami Paumer potom rozprával o prepadnutí auta, v ktorom boli prevážané peniaze – výplaty obyčajných pracujúcich. Keď týmto zločincom pokladník peniaze vydal, surovým spôsobom - nožom dobodali tohto nevinného človeka i milicionára, ktorý bol v tomto aute. Profesionálni vrahovia sa riadili zásadou, že nesmú prežiť ani žiadni svedkovia ich zločinov. Na otázku, čo by spravil, keby svedkom ich konania bolo náhodou zvedavé šesťročné dieťa, bez mihnutia oka odpovedal, že by ho zabil!!! „Malo by jednoducho smolu.“ . Ich krvavá stopa sa ťahá i cez bývalú NDR, kde ich údajne naháňali vojaci a bezpečáci. V noci, v priekope pri akejsi železničnej stanici na veľkú vzdialenosť „len tak, pre potešenie“ zastrelil „uznávaný“ Mašín nič netušiaceho a nevinného vojaka. . A kedy boli tieto beštie vo svojom živote najšťastnejšie? Milan Paumer hovorí, že najšťastnejší boli v dobe vojny v Kórei, tam vraj mohli zabíjať komunistov vo veľkom a veľmi ich mrzelo, že nevypukla tretia svetová vojna západu s východom. To by prišli s americkou armádou do Československa a tu si to vybavili s boľševikmi. . Toto sú len zlomky napáchaných sadistických zvrhlostí týchto exkrementov kapitalistického zriadenia, ktoré brutálne vraždenie a krutosť povýšilo na cnosť, s veľkou slávou udelilo najvyššie štátne vyznamenania a dáva za vzor mladej generácii. Aká je to doba?, aká je to morálka?, aký je to systém? Vláda lži a nenávisti však nezvratne speje k svojmu historickému zániku. A oslavovanie a velebenie sadistických vrahov je len drobným prejavom odchádzajúceho zločineckého poriadku.
Jozef Šteininger